Je to dobré...

29. dubna 2015 v 19:50 | Delaloth |  Denník
Nie je to dobré. A ani to v najbližšej dobe nebude dobré. Ale je to lepšie...

Otvorila som blog.cz čistou náhodou. Do zajtra musím dokončiť projekt na informatiku, vlastnú naprogramovanú webovú stránku a jej tvorba mi zaberá väčšinu môjho času. Nechodím na takmer žiadne sociálne siete (až na tumblr, jeho sa nevzdám). A tak ma môj článok na titulnej stránke blogu poriadne prekvapil. Som rada, že sa tam ocitol, i keď je to téma, o ktorej sa mi nesmierne ťažko písalo. Lenže tie povzbudivé komentáre mi zlepšili celý deň a hlavne to som potrebovala. Aby mi niekto povedal, že všetko bude dobré, že sa veci zlepšia. Preto som sa vám s mojim životným príbehom zverila. Chcem sa vám z celého srdca poďakovať za vaše povzbudenie a som rada, že ste si našli čas a moje výlevy si prečítali. Nesmierne si to cením.

Toto bude veselý článok. Mám dôvody na smútok, ale dnes som sa rozhodla, že tu napíšem niečo pozitívne. Doteraz som si tu vylievala svoj hnev a sklamanie, môj strach, no uvedomila som si, že sa nechcem po pár rokoch na túto stránku vrátiť a čítať len o tom, ako mi bolo mizerne. Takže sa to pokúsim v nasledujúcich týždňoch a článkoch vybalansovať.
 

Život s alkoholikom...

11. dubna 2015 v 20:40 | Delaloth |  Téma týždňa
Toto bude veľmi, veľmi ťažká úloha, napísať tento článok. Ale mám pocit, že to musím zo seba dostať. Musím sa niekomu vyrozprávať. A táto téma týždňa je nato viac než vhodná, keďže práve spomínaná osoba ma mučí a ja s tým nemôžem nič urobiť. On to má dovolené.

V tomto článku vám bude umožnené nazrieť do môjho života z veľkej časti. Dozviete sa niečo, čo vedia asi dve osoby okrem mojej najbližšej rodiny. Dokopy štyri osoby. Nevravím to nikomu, pretože prečo by som mala? Ľudia by ma odsúdili, matka by mi nikdy neodpustila, že som nedržala jazyk za zubami a môj otec by ma rovno zabil. Presne tak, nevymýšľam si. Možno by to nespravil fyzicky, ale psychicky by ma umučil až k smrti a to by nemusel na mňa vytiahnuť ani zbraň, ani na mňa položiť ruku. Keď príde naňho, som absolútne bezmocná.

Design 1, 2

3. dubna 2015 v 20:38 | Delaloth |  Blogové veci
Zdravím, zblúdilci! Prázdniny sa začali a ja mám konečne trochu času. Preto som sa rozhodla pre zmenu designu. Starý, i keď bol podľa mňa nádherný, sa mi už omrzel a ja som potrebovala niečo iné a hlavne niečo svetlé. Chcela som pozitívne farby, ktoré by to tu trochu rozžiarili. Rozhodla som sa pre jednoduchý minimalistický štýl, pretože sa mi poslednou dobou nesmierne zapáčil. Priznám sa, okrem Tumblru, kde tieto designy letia, som sa inšpirovala aj Rainou, úžasnou blogerkou, ktorá robí skvelé designy. Výroba netrvá príliš dlho a design sa mi páči. Neviem, ako dlho tu vydrží, ale na začiatok jari sa hodí. Takže dúfam, že sa Vám tu bude páčiť a na ukážku Vám ukážem starý a nový design, na porovnanie. Čo si myslíte, ktorý je krajší?

Design č. 1

Dĺžka výroby: Asi 3 hodiny
Program: Photoshop CS5
Nastavený: 7. 5. 2014

Design č. 2

Dĺžka výroby: 45 minút
Program: Photoshop CS5
Nastavený: 3. 4. 2015
 


Záchvat...

16. února 2015 v 18:33 | Delaloth |  Denník
Smejem sa sama sebe, keď si spomeniem, ako pozitívne naladená som vstupovala do nového roka. Plná optimizmu, plná snov a plánov. Všetko sa za mesiac dokázalo zrútiť a ja netuším, ako sa postavím späť na vlastné nohy.

Škola sa stala miestom, kde sa s nikým nerozprávam o ničom inom, iba o nej. Aká bola úloha? Vieš to vypočítať? Ako dopadla písomka? Vysvetlíš mi to? Čo mám robiť? Ja tomu nerozumiem. Čo si dostala? Aké si si vybrala maturitné predmety? Kam si dávaš prihlášky? Čo chceš študovať? Posledné týždne nerobím nič iné, iba sedím na hodinách, počúvam učiteľa, robím úlohy, píšem písomky, snažím sa mať dobré známky, pretože čo iné by som bez nich bola? To isté som sa spýtala aj mojej psychologičky. Čo iné by som bola, ak by som sa dobre neučila? Nič iné na svete nemám. Iba svoju hlavu. Nemám žiaden výnimočný talent. Neviem kresliť ani spievať. Nie som športovec, umelec, nehrám na hudobné nástroje, nie som spoločenský typ. Nemám nič, v čom by som vynikala. A tak jediné, čo môžem robiť, je učiť sa a učiť sa, dúfať, že sa dostanem na dobrú školu, kde tieto poznatky využijem. Je smutné, že len to ma v živote poháňa.

Nereálne...

25. ledna 2015 v 13:37 | Delaloth |  Denník
Na začiatku roku 2015 som si povedala, že na tomto blogu bude viac ako jeden článok mesačne. Ale pravdepodobne sa to nestane a tento blog bude len nato, aby som zo seba dostala všetko to, čo ma trápi, či teší a je už jedno, kedy to sem pridám. Nechcem, aby tento blog bola priorita, chcem, aby to bolo niečo, čo ma bude tešiť a baviť a očividne to nemôže byť pravidelne. Aj tak nečakám masovú návštevnosť a desiatky komentárov, toto je čisto môj svet a môj život a články tu budú, kedy mi to príde vhod.

Už pravdepodobne viem, ako bude vyzerať moja budúcnosť. Budem robiť to, čo robím teraz. Teda dúfam. V škole som sa oficiálne preslávila ako technický typ a hlavne ako školský kameraman a editor, alebo inak povedané strihač. Mám ponuky, vlastne to nie sú ponuky, skôr úlohy, ktoré nemôžem odmietnuť. Robím to zadarmo, s príšernou školskou kamerou, pretože ani ja, ani škola nie sme ochotní zaplatiť stovky, alebo skôr tisícky za slušnú kameru. Takže moja práca vyzerá dosť amatérsky, ale to nevadí. Učím sa a pred pár dňami som dostala prvú ponuku na prácu, za ktorú by som dostala aj peniaze. To som fakticky nečakala. Ale pomalými krôčikmi sa dostávam k môjmu cieľu. Chcem v tomto pokračovať. Chcem byť filmový editor, chcem pracovať na úžasných filmoch a dávať im život. A nechcem to robiť tu.

Asi skutočne blúznim, keď si myslím, že sa presadím v zahraničí. A v takomto priemysle. Ale nedokážem si predstaviť svoj život pri ničom inom. Toto je to, čo by ma robilo šťastnou. Chcem cestovať, žiť, tvoriť. Už roky hrám na našej umeleckej škole, čiže mám aj nejaké herecké základy. Baví ma všetko, čo sa filmovej a televíznej tvorby týka. Réžia, strih, kamera, scenáristika, produkcia, zvuk. Dobre, až na ten zvuk, ten je z toho všetkého najhorší. Dala by som všetko zato, aby som mohla niečo z toho vyštudovať v zahraničí, na dobrej škole a pokračovať v tom po celý môj život. Skúsim to, takmer nič za to nedám. Či ma príjmu, to už je iná vec. A keby ma vzali, asi by som sa zbláznila od šťastia.

Študujete v zahraničí? Alebo poznáte niekoho, kto tam študuje? Každý názor by sa mi zišiel, hlavne, ako prebiehalo prijímacie konanie, ako to na škole chodí a pod. Ak áno, napíšte mi, veľmi by mi to pomohlo.

Ja zato stojím!

14. prosince 2014 v 21:00 | Delaloth |  Téma týždňa
Je jasné, že nič z toho, čo by som povedať chcela, v najbližšej dobe nepoviem. Možno to nepoviem nikdy. Je toho toľko, po čom túžim, čo si prajem, ale nikdy si o to nepoviem. Pretože mám strach. Neskutočný strach, že sa všetko otočí k horšiemu.

- Prajem si, aby sa na mňa ľudia neobracali len vtedy, keď niečo potrebujú. Nie, nepomôžem ti napísať školskú, nepreskenujem ti posledné učivo, lebo si bol príliš lenivý si ho napísať na hodine.
- Chcela by som povedať riaditeľke a učiteľkám v škole, že si prajem, aby ma o pomoc poprosili, nie, aby mi naložili dni práce bez toho, aby sa uistili, že mám čas.
- Chcem vedieť povedať "nie". Pretože vetu: "Nikdy nepovie nie." nepovažujem za kompliment.
- Chcela by som povedať rodičom a všetkým okolo: "Áno, páčia sa mi ženy, ale nebojte sa, mužov stále nevyraďujem z rebríčka."
- Nikdy otcovi nepoviem, že mi zničil takmer celý môj život a som šťastnejšia, keď je aj mesiace v práci. Nikdy mu nepoviem, že ma bolia jeho slová, že ma psychicky mučí a že kvôli nemu nedokážem viesť normálny život. Že sa podceňujem práve kvôli jeho slovám. Do smrti ťa budem živiť. Som zvedavý, či si vôbec nájdeš prácu. Nájdi si muža ako som ja, keď vôbec nejaký o teba zakopne. Obaja s tvojim bratom ste šmejdi. Nie si vôbec krásavica, dali sme vám zlé gény.
- Vieš, prečo som tichá? Pretože mám sociálnu fóbiu, sakra! Skús byť čo i len sekundu v mojej koži a uvidíš, prečo som taká divná.
- Nemám rada objatia, dlhé dotyky, pusy čo i len na líce. To ale neznamená, že ťa nemám rada. Ale vážne, prečo to tak ťažko znášam? Keď ma niekto pobozká na líce, okamžite si ho utieram, nedokážem ani zniesť pohľad na ľudské sliny. Kamarádka sa ma raz spýtala, ako budem bozkávať frajera, keď sa mi to tak hnusí? Moja odpoveď: Neviem. Možno nikdy nebudem musieť. To bolo pred troma rokmi a stále to platí. Smutné, ja viem. Robí to zo mňa asexuála? Alebo demisexuála? Ja sa v tom ani nevyznám. Možno áno. Viem, že ma muži a ženy priťahujú, ale nedokážem si predstaviť, že by sa ma nejaký človek takto dotýkal. Divné.
- Som tichá, divná, možno miestami trápna. Neskúsená, možno detská, inokedy príliš dospelá. Ale ja za to stojím. Pretože práve teraz opúšťaš človeka, ktorý by ťa nikdy neopustil.

Tak si prajem, aby to oni všetci vedeli, ale kým sa to neodvážim povedať nahlas, musím to napísať jedine tu.

Vraj je to sociálna fóbia...

3. listopadu 2014 v 21:08 | Delaloth |  Úvahy a názory
When all by myself, I can think of all kinds of clever remarks, quick comebacks to what no one said, and flashes of witty sociability with nobody. But all of this vanishes when I face someone in the flesh: I lose my intelligence, I can no longer speak, and after half an hour I just feel tired. Talking to people makes me feel like sleeping. Only my ghostly and imaginary friends, only the conversations I have in my dreams, are genuinely real and substantial."
― Fernando Pessoa
Trvalo mi dosť dlho, kým som prišla na to, že tento stav, ktorým trpím už od detstva, sa nazýva sociálna fóbia. Áno, ešte pred rokom som si myslela, že som jednoducho tichá a uzavretá a že to nie je žiadna choroba. Ale odkedy chodím ku psychologičke, zistila som, že to je omnoho horšie, ako som si to v hlave predstavovala. Neustála úzkosť v blízkosti neznámych, ba dokonca aj blízkych ľudí, búšenie srdca, keď sa musím ísť spýtať predavačky v obchode, kde nájdem horčicu, trasenie rúk pri odpovedi, alebo písomke, čiže vaše písmo potom nerozlúšti ani Einstein. Neprajem to nikomu. Pretože vás to izoluje, oddeľuje od ľudí a oni vás za to môžu pokojne odcudzovať. Aj to sa mi stalo. Ale to je prípad na iný článok, na ďalšie vyliatie môjho srdca v denníčku. Pretože práve sociálna fóbia mi zničila život a naďalej mi ho ničí. Všetky moje pokusy vychádzajú nazmar, jednoducho to nedokážem. Nie je to jednoduché.

Rozmýšľala som nad tým, že založím rubriku, kde sa budem venovať iba tejto téme. Kde budú všetky moje príhody, rady a tipy, ako s takouto zákernou fóbiou bojovať. Aspoň z časti. Pretože aj keď sa toho strachu asi tak skoro nezbavím, robím malé krôčiky a možno časom si to aj ľudia všimnú. Napríklad prekonávam strach v dramatickom krúžku, kde musím niekoľkokrát v roku vystupovať pred niekoľkými desiatkami ľudí. Ani si neviete predstaviť, aké je to pre človeka so sociálnou fóbiou ťažké. Spomeňte si, ako ste sa cítili vy, keď ste niekde museli vystupovať, niečo zahrať, zaspievať. Bolo to hnusné, čo? Tá nervozita. A pre človeka so sociálnou fóbiou je to stonásobne, možno až tisícnásobne horšie. Ten strach, že niečo skazí, že sa mu ľudia vysmejú, že bude ľuďom na posmech niekoľko nasledujúcich rokov, je jedna z najhorších vecí, aká môže človeka stretnúť. Verte mi. A človek so sociálnou fóbiou je vo veľkom množstve príkladov citlivá a silno emocionálne založená osoba, ktorá všetko prežíva až príliš intenzívne. Pridajte k tomu to a potom sa ani nedivte, keď tomu človeku príde pred vystúpením zle. Na jeho mieste by ste skončili rovnako.

Kam dál