Vraj je to sociálna fóbia...

3. listopadu 2014 v 21:08 | Delaloth |  Úvahy a názory
When all by myself, I can think of all kinds of clever remarks, quick comebacks to what no one said, and flashes of witty sociability with nobody. But all of this vanishes when I face someone in the flesh: I lose my intelligence, I can no longer speak, and after half an hour I just feel tired. Talking to people makes me feel like sleeping. Only my ghostly and imaginary friends, only the conversations I have in my dreams, are genuinely real and substantial."
― Fernando Pessoa
Trvalo mi dosť dlho, kým som prišla na to, že tento stav, ktorým trpím už od detstva, sa nazýva sociálna fóbia. Áno, ešte pred rokom som si myslela, že som jednoducho tichá a uzavretá a že to nie je žiadna choroba. Ale odkedy chodím ku psychologičke, zistila som, že to je omnoho horšie, ako som si to v hlave predstavovala. Neustála úzkosť v blízkosti neznámych, ba dokonca aj blízkych ľudí, búšenie srdca, keď sa musím ísť spýtať predavačky v obchode, kde nájdem horčicu, trasenie rúk pri odpovedi, alebo písomke, čiže vaše písmo potom nerozlúšti ani Einstein. Neprajem to nikomu. Pretože vás to izoluje, oddeľuje od ľudí a oni vás za to môžu pokojne odcudzovať. Aj to sa mi stalo. Ale to je prípad na iný článok, na ďalšie vyliatie môjho srdca v denníčku. Pretože práve sociálna fóbia mi zničila život a naďalej mi ho ničí. Všetky moje pokusy vychádzajú nazmar, jednoducho to nedokážem. Nie je to jednoduché.

Rozmýšľala som nad tým, že založím rubriku, kde sa budem venovať iba tejto téme. Kde budú všetky moje príhody, rady a tipy, ako s takouto zákernou fóbiou bojovať. Aspoň z časti. Pretože aj keď sa toho strachu asi tak skoro nezbavím, robím malé krôčiky a možno časom si to aj ľudia všimnú. Napríklad prekonávam strach v dramatickom krúžku, kde musím niekoľkokrát v roku vystupovať pred niekoľkými desiatkami ľudí. Ani si neviete predstaviť, aké je to pre človeka so sociálnou fóbiou ťažké. Spomeňte si, ako ste sa cítili vy, keď ste niekde museli vystupovať, niečo zahrať, zaspievať. Bolo to hnusné, čo? Tá nervozita. A pre človeka so sociálnou fóbiou je to stonásobne, možno až tisícnásobne horšie. Ten strach, že niečo skazí, že sa mu ľudia vysmejú, že bude ľuďom na posmech niekoľko nasledujúcich rokov, je jedna z najhorších vecí, aká môže človeka stretnúť. Verte mi. A človek so sociálnou fóbiou je vo veľkom množstve príkladov citlivá a silno emocionálne založená osoba, ktorá všetko prežíva až príliš intenzívne. Pridajte k tomu to a potom sa ani nedivte, keď tomu človeku príde pred vystúpením zle. Na jeho mieste by ste skončili rovnako.


Sociálna fóbia je hovado. Poviem to tak, je to neskutočné hovado, ničiteľ snov a prianí. Uvediem príklad: Tento článok píšem takmer bez zastavenia. Myšlienky mi prúdia rýchlosťou svetla a nemám problém ich okamžite zapísať. Ale keby som ich mala teraz niekomu povedať, presne tak, ako ich mám v hlave a píšem vo Worde, zasekla by som sa pri prvej vete. Jednoducho by som sa zakoktala, určite nejaké slovo vyslovila nesprávne a celý môj prúd myšlienok by sa pretrhol. Ale nie som kvôli tomu menejcenná alebo menej inteligentná. Len tu sa zapájajú do reakcie ďalšie faktory, ako je nervozita, trasľavý hlas, ťažšia schopnosť dýchať. Aj to sa deje. A samozrejme, strach. Strach, že poviete blbosť, somarinu, za ktorú vás všetci vysmejú. Napríklad mňa dokáže strach tak pohltiť, že nedokážem niekomu odpovedať a naviazať na jeho prúd myšlienok. Nedokážem zo seba dostať akúkoľvek zrozumiteľnú vetu. A potom môže mať človek, ktorý sedí pri vás pocit, že ho nepočúvate a automaticky vás odstrčí. A niekedy nestačí ani úsmev a prikyvovanie. Ten človek sa nakoniec otočí k osobe, ktorá mu aj niečo odpovie a vy zostanete sami. A začnete v hlave analyzovať, prečo sa s vami nebaví, čo ste spravili zle, hádam ste niečo zlé nepovedali? Ale za všetko môže len tá jedná vec. Sociálna fóbia.

A to nie sú jediné príznaky sociálnej fóbie. Širšie rozdelenie si nechám na ďalší článok, ale tu patria dokonca aj sociálne siete. Ani si neviete predstaviť, aký mám strach napísať nejaký status, pridať fotku, dokonca aj lajknúť fotku. Preto takmer nič z týchto vecí nepridávam. Pretože sa bojím, že ma ľudia odsúdia zato, čo mám rada, čo počúvam, čo pozerám. A niekedy aj ja mám chuť pridať na facebook nejaký povzbudzujúci citát (milujem citáty) alebo fotku v novom tričku. A už absolútne nič nekomentujem, pretože keď vidím, aký sú ľudia protivní, tak sa čo i len bojím vysloviť svoj názor. Človeku so sociálnou fóbiou príliš záleží na názore ostatných, oveľa viac, ako na tom, čo si myslí a čo chce on sám. A takto sa iba obmedzuje. Nerobí to, čo ho teší. A tak sa pripravuje o pekné chvíle, aj keď by to mali byť iba sekundy. Nie je to smutné?
Tak ako niekoho môže obmedzovať vozíček, tak aj sociálna fóbia môže človeku zatvoriť mnoho dverí pred nosom a zabrániť mu, aby bol tým, kým je. Namiesto toho sa stáva obyčajnou kópiou, osobou navonok bez vlastného názoru, vlastnej mysle. Ale ten človek nie je kópia. Je originál, dokonalý originál, len to nikto nevidí. Pretože ľudia so sociálnou fóbiou nedokážu prijať, že každému sa páči niečo iné a snaží sa, aby ho mal rád každý. A tak pomaly stráca sám seba. A takýchto ľudí mi je ľúto. Pretože máte naviac. A otrepaná rada, ktorú vám poviem nakoniec: "Život máte iba jeden. A tak nežite tak, ako chcú ostatní, aby ste žili, ale riaďte sa podľa svojho srdca." Ja viem, že sa to ľahšie povie, ako urobí, ale malými krôčikmi sa môžeme spoločne dostať k obrovskému výsledku, len treba chcieť a začať pomaly prekonávať ten skľučujúci strach.

zdroje obrázkov: 1, 2
 


Komentáře

1 Michaela Michaela | 17. října 2015 v 22:41 | Reagovat

Život so sociálnou fóbiou je peklo!! Ktoré práve prežívam.. Už to nezvládam, vôbec nič už nezvládam :(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama