Záchvat...

16. února 2015 v 18:33 | Delaloth |  Denník
Smejem sa sama sebe, keď si spomeniem, ako pozitívne naladená som vstupovala do nového roka. Plná optimizmu, plná snov a plánov. Všetko sa za mesiac dokázalo zrútiť a ja netuším, ako sa postavím späť na vlastné nohy.

Škola sa stala miestom, kde sa s nikým nerozprávam o ničom inom, iba o nej. Aká bola úloha? Vieš to vypočítať? Ako dopadla písomka? Vysvetlíš mi to? Čo mám robiť? Ja tomu nerozumiem. Čo si dostala? Aké si si vybrala maturitné predmety? Kam si dávaš prihlášky? Čo chceš študovať? Posledné týždne nerobím nič iné, iba sedím na hodinách, počúvam učiteľa, robím úlohy, píšem písomky, snažím sa mať dobré známky, pretože čo iné by som bez nich bola? To isté som sa spýtala aj mojej psychologičky. Čo iné by som bola, ak by som sa dobre neučila? Nič iné na svete nemám. Iba svoju hlavu. Nemám žiaden výnimočný talent. Neviem kresliť ani spievať. Nie som športovec, umelec, nehrám na hudobné nástroje, nie som spoločenský typ. Nemám nič, v čom by som vynikala. A tak jediné, čo môžem robiť, je učiť sa a učiť sa, dúfať, že sa dostanem na dobrú školu, kde tieto poznatky využijem. Je smutné, že len to ma v živote poháňa.


Je mi príšerne zle. Posledné týždne sa moje záchvaty úzkosti vystupňovali. Jediné šťastie, ktoré som doteraz mala, bolo to, že sa mi to stávalo doma. Vedela som, ako sa upokojiť. Šálkou čaju a niekoľkými epizódami The Big Bang Theory. Zakryla som sa pod paplónom a nechala moje starosti odletieť. Niekedy trvali hodiny, kým sa môj hrudník uvoľnil a ja som sa dokázala poriadne zhlboka nadýchnuť. Najhoršie je, že nie je žiadny spôsob, ako hojenie urýchliť, ako sa rýchlejšie upokojiť. Musím len čakať a dúfať, že to prejde. Nikomu niečo také neprajem, pretože ten pocit je to najhoršie, čo ma kedy postihlo. Stiahnuté pľúča, nevoľnosť v žalúdku, studené ruky, ktoré sa mi neustále trasú. Plus ten otrasný pocit bezmocnosti, pocit, že ste úplná nula, ktorá si nezaslúži žiť. Vrátili sa mi aj moje depresie, kedy som strávila hodiny plačom, buď v sprche, kde ma nikto nemohol ani vidieť, ani počuť, alebo som potichučky plakala v posteli až kým som nezaspala. Môj brat, ktorý ležal na vedľajšej posteli si to ani nevšimol. Už som sa naučila, ako svoje starosti maskovať.

Všetko sa to dialo doma, v mojej izbe, v bezpečí, kde ma nikto nevidel, nikto nevidel, aká som slabá a čo sa so mnou deje. Lenže moje záchvaty prichádzajú aj vo chvíľach, kedy by som ich najmenej čakala a najhoršie je, že vo chvíľach, kedy sú okolo mňa ľudia.
Prvý záchvat som dostala pred dvoma rokmi na víkendovom školení, kedy ma museli odviesť do nemocnice hneď druhý deň. Zvalili to na dehydratáciu a vyčerpanosť, ale ja som vedela, že to všetko spôsobila moja hlava. Odvtedy to bolo len horšie a horšie. Síce som niekedy prežila aj týždne, možno mesiac bez nich, ale to už je dávno minulosťou. Teraz sú už definitívne mojou súčasťou. Hneď ako cítim triašku v rukách, viem, že je zle. To sa mi stalo v škole, kedy takmer učiteľka zavolala mojej mame, aby po mňa prišla, ale ja som jej to zakázala, pretože inak by sa môj otec dozvedel, že je so mnou niečo v neporiadku. A to som nemohla dopustiť. Čo by si pomyslel, keby zistil, že som psychicky labilná? Chodím ku psychologičke už rok a pol a stále o tom ani netuší. Mama vie, že by to nedopadlo dobre, ak by sa to dozvedel. Preto je dôležité, aby záchvaty prichádzali v bezpečí domova, nie na verejnosti. Ale ovládať ich bohužiaľ nedokážem.

Prečo o nich píšem? Pretože v piatok som zažila pravdepodobne ten najhorší záchvat v mojom živote. A jeho intenzita ani nebola to najhoršie. Najhoršie bolo, že sa to udialo v podniku, kde som trávila čas s mojimi priateľmi. Najhoršie bolo, že ho vyvolala hlúpa poznámka na moju osobu. Cítila som sa zahanbene, absolútne ponížene a nikto to ani netušil. Potrebovala som vypadnúť. Pol hodinu som si nahovárala, že musím odísť, že to tu nezvládnem a už to začalo. Začali sa mi triasť ruky, to očí sa mi tlačili slzy, môj hrudník sa stiahol. Okamžite som vyskočila a takmer sa rozbehla na dámske toalety. Zatvorila som sa v kabínke a spustila plač. Točila sa mi hlava, bolo mi zle a k tomu všetkému som cítila taký silný smútok, že som si priala, aby ma niekto udrel do hlavy a ja by som omdlela. Priala som si, aby som neexistovala, aby sa mi nič z toho nedialo. Hlúpy vtip na moju osobu dokázal vyvolať takú silnú reakciu, že som sa takmer povracala. Ale vďakabohu som udržala v sebe večeru, to by bolo ešte horšie, keby sa to stalo v podniku plnom ľudí. Strávila som na wc nejakých 20 minút a von ma dostal až dlhý rad žien, ktoré čakali, kým sa wc uvoľní. Utrela som si oči od sĺz a vrátila sa späť. Lenže už som vedela, že tam zvyšok večera nevydržím. Nielenže sa vrátila moja depresia, dýchanie mi stále robilo problém, v hlave sa mi točilo a celkovo som sa cítila, akoby som mala 40 stupňovú teplotu. A tak som sa musela priateľom priznať. Možno by bolo lepšie, keby som sa im priznala. Ale nemohla som. Čo by som im povedala? Že ma dokáže zničiť malý žart? Že mám pocit, akoby som bola každému na smiech? Že moja hlava ako obrana na akúkoľvek nepríjemnú spoločenskú situáciu vyhlási poplach a vyvolá mi záchvat? Že som zlomené dievča, ktoré nedokáže v živote normálne fungovať? Nemohla som to povedať. A tak som sa ospravedlnila, že sa necítim dobre, pravdepodobne mi prišlo zle z jedla a že radšej pôjdem domov. Chvalabohu sa nevypytovali žiadne ďalšie otázky a nechali ma ísť. Už som si vydýchla s pocitom, že ma nechajú samú. Že sa po ceste domov poriadne vyplačem, sadnem si na lavičku, upokojím sa a vrátim sa domov bez jediného viditeľného znaku, ktorý by identifikoval, že sa niečo udialo. Lenže čo čert nechcel, dvaja kamaráti sa postavili a vyhlásili, že ma odvedú domov.

Na jednú stranu som im bola nesmierne vďačná, pretože som vedela, že im nie som úplne ľahostajná. Ale na druhú stranu som vedela, že ďalšie minúty s nimi privedú na svet ďalšie otázky. Chcela som byť len sama, s vlastnými myšlienkami. Chcela som plakať a v ich prítomnosti som plakať nesmela. A tak to aj bolo. Vymenovali všetky možnosti, z čoho mi mohlo prísť zle, až som to nevydržala a všetko im povedala. Priznala som, že som dostala záchvat úzkosti.
Bola to celkom úľava. Konečne niekomu povedať, čo sa so mnou deje. Jediný, kto o tom vedel, bola moja mama, brat a psychologička.
Hneď zmĺkli. Ale nesúdili ma. Aspoň nie v mojej prítomnosti. Jeden sa rozhodol, že vezme auto, pretože nič nepil a rozbehol sa domov po kľúče. Aspoň že býval pár krokov od podniku. Druhý ma objal a začal utešovať. Bola som tak rada, že stál pri mne, chcela som mu poďakovať, ale nič som zo seba nedostala. Povedal, že je v poriadku, keď sa vyplačem, pretože videl, ako sa mi slzy tlačili do očí. A v tej chvíli som ich už v sebe neudržala.
Plakala som do chvíle, kým sa prvý kamarát nevrátil s kľúčami od auta. Odviezli ma, ten kamarát, ktorý bol celý čas pri mne sa ponúkol, že ma odprevadí až k dverám od bytu, ale ja som mu to striktne zakázala. Ak by ho moji rodičia uvideli, hlavne môj otec, dopadla by som veľmi zle. Môj otec sa nikdy nesmie dozvedieť, čo so mnou je. Nikdy.
Dostala som zo seba poďakovanie a vybrala sa k výťahu. Pred dverami od bytu som si utrela slzy, nahodila čo najkamennejší výraz na tvári a otvorila si kľúčami dvere. Otec vďakabohu spal, takže som si zložila veci, vkročila do detskej izby, kde boli moja mama a brat a znovu sa rozplakala.

Aj keď sa ma snažili upokojiť, plakať som prestala až keď som zaspala. Ako obyčajne. Na druhý deň som sa tvárila čo najnormálnejšie, akože som už v poriadku, ale často som odchádzala do kúpeľne alebo na wc, aby som sa znovu vyplakala. A tak som strávila celý víkend. Ako zničená troska. Nedokázala som spať, málo som jedla a nevytiahla som ani päty z domu. Väčšinu dňa som strávila v posteli.

Ako som na tom teraz? Nie veľmi dobre. V škole som sa síce usmievala, ale celý deň som mala v hrudníku ten nepríjemný pocit, akoby mi naň niekto hrubou silou tlačil. Začala som prehodnocovať svoje sny. Pred mesiacom by som vám povedala, že do Košíc študovať v živote nepôjdem. Chcela som ísť od rodičov čo najďalej. Teraz? Prezerám si Technickú univerzitu a podmienky na prijatie. Neverím, žeby som to sama na cudzom mieste zvládla. Košice sú aspoň blízko. Bližšie už nič nenájdem. Chcem ísť do zahraničia, tak veľmi si to prajem. Snívam o tom vždy, keď pozerám nejaký film, keď pozerám zo zákulisia natáčania nejakého filmu alebo seriálu. Keď pozerám, ako kameramani kamerujú a strihači strihajú. Tak veľmi chcem byť toho súčasťou. Ale sociálna fóbia a záchvaty úzkosti mi ani nedovolia ísť ďalej. Neviem, ako budem v živote pokračovať. Príliš sa bojím. Bojím sa odmietnutia, strápnenia sa, zlyhania. Bojím sa, že ma všetci odsúdia. Príliš sa zameriavam na názory ostatných. Čo o mne povedia, to je automaticky pravda. Každé zlé slovo ma hlboko poznačí. A preto sa nenávidím, preto si neverím a práve preto nikdy nebudem normálne fungovať.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama